Vortex

Vzdialená budúcnosť ľudstva je taká zvláštna a odlišná, že sa takmer nedá opísať. Kolektívna spoločnosť, ako ju ľudia poznali na začiatku 21. storočia, neexistuje. Skôr by sa o nej dalo povedať, že je to spoločnosť jednotlivca - singularity, ktorej subjektívne konanie vedie k jedinému bodu, k neopakovateľnej osobnej skúsenosti. Matéria skutočnosti a základné spoločenské inštitúcie existujú iba ako myšlienkové potenciály, ktoré sú relevantné a použiteľné len pre realizáciu rozhodnutí konkrétnej osobnosti. Rozhodnutie je skúška a jej výsledkom voči predchádzajúcemu stavu je rast alebo stagnácia. V každom prípade sa následne zmenia všetky nastavenia Omikronu a žiadna situácia sa vo vývoji singularity nikdy neopakuje. V mojej abstraktnej budúcnosti nebolo zákonov, ideológie, ani náboženstva, len projekcie Omikronu a vlastné rozhodnutia, ktoré tvorili zistiteľnú realitu. Jedinou výnimkou bola legenda – Vortex.

Bol som veliteľom myšlienkovej lode. Iné singularity nám poskytli informáciu, že v hraničnej slnečnej sústave, na planéte Saturn 2, sa profilujú kritické hodnoty. To boli projekcie Omikronu dôležité pre osobný vývoj všetkých alebo len niektorých singularít na lodi. To, čo by sa v minulosti mohlo nazývať medzihviezdny let, boli len zmeny nastavenia vedomia singularít, cieľ misie sme teda dosiahli v jedinom okamihu. Ale nebolo to vždy pravidlom. Keby sa počas cesty malo stať niečo významné pre posádku lode, dĺžka letu mohla trvať aj celé mesiace. Vtedy to nebol náš prípad.

Planéta Saturn 2. Loď sa vypočítala optimálne vektory zostupu k signálu na planéte. Bola to záchranná misia, ale nikto z posádky nevedel, koho sa chystáme zachraňovať. Pilotom som dal som pokyny na manévrovanie v atmosfére, skontroloval pozície ostatných členov tímu a pripravil sa čeliť svojmu virtuálnemu osudu.

Za pár minút sme bez problémov pristáli a celá posádka vystúpila z lode. Dýchateľná atmosféra a trávnatá pláň so skupinami stromov okolo. Koordináty lode a zdroja signálu sa prekrývali, ale odosielateľa sme nevideli. Nezvyčajné, ale vo svete, kde bolo možné všetko, nijak výnimočné. Napriek tomu som vydal posádke príkaz na vrátiť sa do lode a uviesť ju do stavu pohotovosti. Celou mysľou som sa sústreďoval na danú situácie, pripravený reagovať v jedinom momente.

Hrozba prišla bez akéhokoľvek varovania z lode alebo od posádky. Vortex. V materiálnych podmienkach by sa to snáď dalo nazvať časopriestorový vír, v našich podmienkach to bol skôr vír kauzality. Rýchlo vťahoval vedomie singularít do bodu, ktorý nemal priradenú žiadnu významovú hodnotu, bol to bod nula, bod ničoho. Prvé, čo ma napadlo, bolo dostať sa čo najskôr do lode, kým nás to zhltne. Celé moje vedomie sa pritom sústreďovalo na jedinú vec, na legendu, ktorá si ma vybrala, aby som bol jej súčasťou. Ovládol ma úžas a strach naraz. Bol som len ja a Vortex, okamih výnimočnosti.

Myšlienková loď zmizla. Pochopil som. Moja osobná misia. A ja som neprešiel skúškou. Vír ma postavil zoči-voči výnimočnosti situácie, ktorú som vo svojom ohúrení izoloval od ostatných faktorov. Zhltlo ma vlastné rozhodnutie čeliť okamihu totálne. Prepadol som do sveta vlastnej ilúzie, do sveta 21. storočia, ktorý sa tak veľmi podobal na planétu Saturn 2.

V mojej mysli začali pomaly blednúť súvislosti nadčasovosti, ktoré boli prirodzenosťou Omikronu. Stal som sa človekom, zhmotnenou matériou s odpojeným vedomím. Nebola už ani loď, ani posádka, ani Vortex. Svojím spôsobom som už nebol ani ja. Z bodu zlomu vo mne ostal iba paradox. Bol som to ja, čo som vyslal v poslednej chvíli signál o pomoc. Vortex musel spôsobiť, že následok predchádzal príčinu. Prišiel som teda zachrániť sám seba.

Moje spomienky na budúcnosť ľudstva sa rozplynuli. Lekári v nemocnici mi tvrdili, že ma asi pred týždňom niekto našiel v hlbokom bezvedomí v riedko obývanej krajine. Celý čas som vraj blúznil o lodi a nejakom víre.